Hrozí nám epidémia osamelosti!

Čoraz viac ľudí žije osamelo. Je to alarmujúca správa, pretože osamelosť ohrozuje zdravie a skracuje život rovnako ako fajčenie alebo obezita, spája sa s vyšším rizikom ochorení srdca, rakoviny, depresie a samovraždy. A najviac ohrozuje seniorov!

Je to fakt vážne, preto napríklad vo Veľkej Británii majú od januára ministerku pre osamelosť. Na riziká osamelosti upozorňujú vedci, psychológovia i zdravotníci, prirovnávajú ju k epidémii, ktorá zasahuje milióny ľudí na celom svete.. Počet seniorov, ktorí žijú sami, rastie raketovou rýchlosťou, napríklad v Japonsku za posledných 30 rokov narástol o 600 %. Mnohí  z nich sa radšej nechávajú odsúdiť za drobné krádeže, lebo vo väzení nebudú osamelí!

Môžu za to mobily?

Osamelo sa však môžu cítiť aj dospelí, deti a tínedžeri aj dokonca aj ľudia obklopení inými ľuďmi, ak ich vzťahy nie sú sýtiace.

Epidémia osamelosti má dve hlavné príčiny – moderné technológie a nový spôsob života. Internet a sociálne siete nám síce umožňujú udržiavať zdanlivo väčší počet priateľstiev, ale nedokážu nahradiť intimitu vzťahov budovaných naživo. Navyše žijeme dlhšie, máme menej detí, za prácou sa sťahujeme aj na druhý koniec zemegule. Vzďaľujeme sa od seba. Rodina už nie je taká silná bunka ako voľakedy. Rovnako tak sa vytratila sila susedských vzťahov či sila blízkosti s ľuďmi z práce alebo kostola.

Čo na to náš mozog?

Sme sociálne cicavce. Hlboko v mozgu máme zakódované, že na prežitie potrebujeme spoločnosť iných ľudí – takto kedysi prežívali naši prehistorickí predkovia. Ak sa ocitáme v izolácii, náš mozog to stále vyhodnocuje ako ohrozenie. Takže kto je osamelý, či chce alebo nie, cítite sa ohrozený.

Tieto reakcie pozorovali aj vyskumníci na experimente s myšami, ktoré sú tak ako človek, spoločenské cicavce. Izolované myši vykazovali zvýšenú aktivitu dopamínergných neurónov a len čo sa v klietke objavila iná myš, reagovali zvýšeným záujmom. Myši, ktoré neboli oddelené, takúto aktivitu nevykazovali a  prišelca si nevšímali. Keď vedci umelo aktivovali dopamínergné neuróny, pozorovali, že si myši častejšie vyberali taký priestor v klietke, kde mohli byť s inou myšou. Ak tam zrazu iná myš nebola a myš čelila pocitu osamelosti, začala sa správať vyhýbavo. To môže byť problémom aj u ľudí – dlhodobá chronická osamelosť nás už nepudí k aktivite a vyhľadávaniu kontaktov, ale paralyzuje. Človek upadá do depresie a bezmocnosti, brzdí ho úzkosť a znížená sebadôvera.

Existuje riešenie? Samozrejme! Ale nespoliehajme sa na samosprávu či štát. U nás ministerstvo osamelosti tak ľahko nezriadia. Existujú projekty, ktoré spájajú generácie, deti zo škôlok alebo škôl trávia niekoľko hodín týždenne so seniormi z domovov dôchodcov. No každý má riešenie aj vo svojich rukách. Pôjdete dnes s priateľmi na kávu či pivo, upracete si vzťahy v rodine? Alebo sa radšej posťažujete svetu na internete?

-LČ-