Peter Čvirik: Nikdy neviete, čo sa stane
Roky behal po trávniku za loptou a futbal bol pre neho najdôležitejší v živote. Ale potom doň vstúpila žena s veľkým Ž. Že kde? V Púchove! So založením rodiny sa pre obrancu Petra Čvirika (39) skončili divoké roky. No predsa len netušil, ako ho koniec futbalovej kariéry zasiahne. Ako ho zvládol a čo ho priviedlo do Púchova?
Futbal bol roky vaším životom aj živobytím. Ako sa vám žije bez neho? Ešte občas snívate, túžite alebo je to už minulosť?
Dvadsaťpäť rokov bol futbal mojím hobby aj prácou. Skončil som s ním v podstate zo dňa na deň a nasledovali štyri naozaj ťažké roky. Až kým som nedostal pracovnú ponuku z Púchova stať sa manažérom športu a eventov v sTC, teda v Športovom a tréningovom centre.
Čo to bolo za riadenie osudu, ktoré vám takúto ponuku z Púchova privialo do Bratislavy?
Také, aké dnes hýbe svetom – kombinácia schopností človeka a jeho kontaktov. Pred rokmi som za Púchov hral futbal, vtedy ma trénoval Stanko Mráz, ktorý je teraz v sTC správcom. Pomáhal som aj s organizáciou Turnaja legiend. No a tak nejako si v Alexandra Complexe uvedomili, že je tu nejaký Čvirik, ktorý vie zabezpečiť športovú stránku tohto jedinečného komplexu.
Boli ste prekvapený, na akej úrovni je neveľké okresné mesto Púchov v oblasti športu a športových podmienok?
Už pred pätnástimi rokmi, keď som tu hrával, bol Púchov športovo silný vo futbale, v hokeji a volejbale. Máloktoré mestá mali také možnosti. A keď som sem prišiel s odstupom rokov, bol som príjemne šokovaný. Možnosti, ktoré má Alexandra Complex, sú obrovské a jeho potenciál nielen v oblasti športu je ohromujúci.
Vy ste mali kontakty, v sTC a ostatných zariadeniach, ktoré patria do Alexandra Complexu, bolo kompletné zázemie pre šport od tréningov, cez regeneráciu, rehabilitáciu, ubytovanie, stravovanie… Čo vzniklo synergiou týchto možností?
Podľa mňa sa Púchov zapísal na športovú mapu nielen Slovenska, ale dovolím si tvrdiť, že aj iných krajín, ako ideálne miesto na sústredenia či turnaje. A presne, ako ste povedali, stalo sa tak vďaka potenciálu miesta v kombinácii s mojimi kontaktmi. Nehovorím, že už sme presne tam, kde chceme byť, ale som si istý, že sme na správnej ceste. Pred tým boli v sTC prevažne tenisti, ale toto miesto má potenciál pre viac športových odvetví a podarilo sa nám ich sem dostať – hádzanú, volejbal, futbal, futsal, florbal, bedminton. Ešte by sme sem chceli pritiahnuť tanec, keďže máme tanečné sály a možno aj basketbal. Máme tu novú futbalovú halu s umelou trávou, kde je v zimnom období každý jeden víkend turnaj. A umelá tráva sa bude už na jar robiť aj starých vonkajších tenisových kurtoch, aby mali kde hrať aj muži a ženy. Už teraz máme dobrú spoluprácu so Slovenským futbalovým zväzom a potom bude určite ešte intenzívnejšia. V Púchove sa bude dať hrať futbal celoročne.
Aké to je, keď pred tým ste boli riadený a manažovaný a teraz riadite vy?
Vždy som bol komunikatívny človek a tak trochu papuľa. Vyrastal som v kolektíve, a to je pre takúto robotu dobrá skúsenosť. Tak ako v živote, v práci, ani v tíme sme si nie vždy všetci ľudsky sadli, ale na ihrisku sme boli jedna banda. A tým sa riadim aj tu, keď je dobrý kolektív, je dobrý aj výsledok. Nemusím si ľudsky stopercentne s každým rozumieť, pokiaľ to neovplyvňuje dobrý výsledok práce.
Často počúvame, že to so slovenským športom ide dolu vodou. Vyťaženosť športovísk v sTC by mohla znamenať nádej. Ako je to podľa vás?
Pamätám si ešte dobu, keď bol šport niekde úplne inde, čo sa týka financií, rodičov, detí… Deti nebolo treba na šport presviedčať, automaticky sa išlo von a tam sa športovalo. Navyše väčšina detí bola buď v športových kluboch, alebo v krúžkoch. Dnes je situácia diametrálne odlišná, no nie je to len o peniazoch, ale napríklad aj o čase. Rodičia sú vyťažení a naozaj musia veľmi chcieť, aby si veci zorganizovali tak, aby deti mohli voziť na sústredenia, zápasy, tréningy… Preto po každom turnaji a zápase, ktorý tu je, ďakujem nielen trénerom, ale aj rodičom. Ak dieťa športuje, je to vizitka rodičov.
Takže to nie je otázka peňazí?
Financovanie je kapitola sama o sebe. Chodia nám sem reprezentácie a keď už tie nemajú peniaze, tak potom kto?! Klobúk dole, že aj pri tých možnostiach, ktoré majú, dokážu absolvovať toľko sústredení. Pritom v štáte je dostatok peňazí a treba, aby z nich bola podporovaná najmä mládež, lebo tá je základom.
Vyberajú si reprezentácie pri nedostatku peňazí Púchov preto, že je lacný, alebo preto, že ponúka nejakú pridanú hodnotu?
Vyberajú si ho preto, lebo tu sú nadštandardné podmienky, čo sa týka haly, a celá infraštruktúra na jednom mieste – hala, ubytovacie priestory, možnosti regenerácie, rehabilitácie, fitnes… To je veľké plus. Možnosti, ktoré má Alexandra Complex, sú na Slovensku jedinečné. A ceny sú výborným pomerom kvality a ceny.
Vaše deti športujú?
Keď som hrával, obaja synovia tiež hrali futbal, ale prestali. Starší má 17 a skôr sa venuje programovaniu a jazykom, mladší chodí na florbal, čo kvitujem, pretože rodič by nemal dieťa tlačiť do konkrétneho športového odvetvia. Nech si skúša rôzne, hlavne, že športuje! Dôležité je aj to, aby malo vzdelanie a jazykovú výbavu. Športovať je fajn, ale nie je celkom najlepšie živiť sa na Slovensku športom.
Radšej nech človek športuje popri práci? Aj profesionálne?
Pokojne, poznám veľa ľudí, ktorí to tak robia. Myslím si, že tam celkovo smerujeme, pretože financie momentálne nie sú dostačujúce na to, aby sa človek športom živil, nieto ešte zabezpečoval rodinu.
Počas športovej kariéry ste žili kočovným životom, aj teraz pracujete mimo domu. Je to náročný život?
Keď hráte profesionálne, nikdy neviete, čo sa stane, dnes ste v jednom klube, o dva, tri roky v ďalšom, potom rok úplne inde, kedykoľvek sa môžete zraniť, skončiť… Človek sa s tým naučí žiť a kým som bol mladý a poviem, že aj sprostý, bolo mi to jedno. Mal som voľný život, peniaze, ľudia ma spoznávali…
Bolo to opojné?
Samozrejme, škoda, že v tej dobe neboli v kluboch psychológovia ako dnes, boli by ma trochu uzemnili. Upokojil som sa až s príchodom rodiny. To už som inak vnímal aj futbal, aj zárobok.
Dlho ste hľadali rovnováhu medzi športom, úspechom a rodinou?
Prišlo to asi v polovici kariéry, keď som už mal dieťa. Aj manželka mi pripomínala, že raz sa môj futbalový život skončí a treba myslieť na iné možnosti, na zadné vrátka. Ale ja som si nechcel pripustiť, že skončím. Mal som 34, keď som sa vrátil z klubov v zahraničí a tu mi zrazu povedali, že som starý! Bolo čoraz demotivujúcejšie hrať v štvrtej, piatej lige a zároveň v nich počúvať kadejaké reči, že tam nepatrím, lebo som hral ligu…
To bol začiatok konca?
Dalo by sa povedať, rodina už bola jednoznačne na prvom mieste, futbal až na druhom. Skončiť s ním som sa rozhodol v podstate zo dňa na deň. Len som nemal jasno v tom, čo ďalej. Nasledovala štvorročná priepasť bez zamestnania. Moja veľká vďaka patrí manželke, ktorá na seba prevzala veci, ktoré sme dovtedy ťahali spolu.
To človeku nepridá na psychickej pohode…
Nesedel som doma a neplakal, robotu som veľmi chcel a hľadal som si ju, ale po športovej kariére začínate úplne od nuly, nikoho nezaujíma, ako ste hrali. Takže to boli psychicky aj finančne ťažké roky. Preto som veľmi rád, že som dostal ponuku z Alexandra Complexu a môžem sa venovať športu, v ktorom som doma.
Situácie ako strata zamestnania a finančnej istoty zvyknú preveriť vzťahy. Partneri sa alebo rozídu, alebo sa stanú ešte lepším tímom. Ako to bolo u vás?
Určite nás to nenalomilo, vieme, že spolu dokážeme veľa. Lenka nie je len pekná tvár v televízii, ktorá číta texty, čo jej niekto napísal, ako si mnohí myslia. Všetko si chystá sama a môžem povedať, že v športe má oveľa väčší prehľad ako ja alebo nejaký chlap. Je to žena, ktorá vie, čo hovorí a vždy vie, čo chce. To si veľmi cením, aj v ťažkých časoch dokázala, že je silná žena. Znova žijem kočovným životom, ale v Púchove má Lenka rodinu, chalani sem chodia na víkendy, na prázdniny a keď mám ja voľno, som v Bratislave. Takže žijeme úplne normálne, ako keby som hral futbal, nie som doma denne, ale ani od nich nie som niekde dvetisíc kilometrov ďaleko.
Máte radu ako dlhodobo udržať vzťah fungujúci? Pomáha aj odlúčenie?
Všetko je o komunikácii a o presvedčení, že rodina má držať spolu a že to, čo robíme, robíme pre rodinu. Manželia a rodina by si mali hovoriť všetky veci. A do tretice musí byť súčasťou fungujúceho vzťahu dôvera.
Pamätáte si ešte, ako ste sa Lenkou zoznámili?
Jasné, to je perfektná historka! Ja som totiž najskôr poznal svojho svokra, teda jej otca. (Smiech) Raz som s ním takto sedel v Púchove, debatovali sme, keď mu zazvonil telefón, volala Lenka. Zoznámili sme sa už pred tým na jednej športovej udalosti tu v meste, ale vtedy sme nič neriešili, lebo ja som mal svoju partnerku, ona partnera. Ale teraz to bolo iné, vypýtal som si jej číslo a bolo to.
Akože, bolo? Tak ľahko?
Povedal som: Túto ženu budem mať za manželku! A tak sa stalo. (Úsmev) Nešiel som cez mŕtvoly, ale chcel som ju a asi to tak chcel aj osud. Dobre som si vybral, spokojný som. (Široký úsmev)
Vychovávate dvoch synov, jedného vyženeného a jedného s vašou krvou. Nerobíte rozdiely?
Nemyslím si. Nemôžete ísť do vzťahu, kde je dieťa, ak to dieťa nemáte rád. Naozaj rád, lebo to sa nedá hrať. Vždy, keď sa opýtajú, či mám deti, hovorím, že mám dve. Z chalanov sa snažíme vychovať slušných ľudí, nie sú držaní v bavlnke, musia vedieť aj pomôcť, sú súčasťou rodiny a musia sa podieľať na jej chode. Samozrejme, deti netreba buzerovať, hoci ich sem-tam buzerujeme. (Úsmev) No viem, že raz nám poďakujú, že sme ich naučili aj zodpovednosti a nenechali ich iba žiť vo svojom svete. Takto budú oveľa lepšie pripravení na život.
Lucia Čibenková
Citát 1
Púchov sa zapísal na športovú mapu Slovenska ako ideálne miesto na sústredenia či turnaje.
Citát 2
Upokojil som sa až s príchodom rodiny. To už som inak vnímal aj futbal, aj zárobok.