Potrebujete sociálnu odkázanosť?

Z istého uhla pohľadu je život pekne nespravodlivý. Najskôr sme malé deti, ktoré nemôžu o ničom rozhodovať. Potom príde puberta a s ňou chaos, kde je sever? Aha, už sme ho našli, sever je tam, kde je rodina, práca, more povinností, človek nemá čas na vlastný život… A potom, keď by mal prísť zaslúžený pokoj, jeseň života, prestávajú spolupracovať telo alebo hlava. Nespravodlivé!

Hovorí sa, že starý človek je ako dieťa. Význam, silu a hĺbku tohto prirovnania pochopíme až v momente, keď sa sami životom prepracujeme do vyššieho veku, alebo keď máme staršieho človeka v blízkom okolí. Je čoraz menej schopný postarať sa sám o seba. Čoraz menej zvažuje dôsledky, vníma súvislosti. Starostlivosť o neho je zo dňa na deň náročnejšia… Ale nemôžete ho vychovávať ani mu dať na zadok, veď je už veľký! Riešením je sociálna starostlivosť. 

Žiaľ, na Slovensku (zatiaľ) nemáme možnosti ako v susednom Rakúsku  alebo Česku, kde existuje sociálna starostlivosť v domácom prostredí. Senior býva doma, má svoju opatrovateľku, a tá zabezpečuje všetko, s čím potrebuje pomôcť. Slovenský senior buď dôstojne prežije starobu doma s pomocou rodiny, alebo má možnosť bývať v zariadení pre seniorov.

Čo je odkázanosť?

Jednou z podmienok, aby mohol využívať výhody takéhoto zariadenia, je získanie rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu. O posúdenie odkázanosti treba požiadať na obecnom alebo mestskom úrade v mieste bydliska seniora. „Žiadosť posudzujú dve osoby, všeobecný lekár na základe zdravotnej dokumentácie a sociálny pracovník, ktorý seniora navštívi a posúdi, do akej miery je alebo nie je schopný sám si zabezpečovať jedlo, hygienu, nákupy, obliekanie, varenie, pranie, návštevu lekára, užívanie liekov, prechádzky, jednoducho veci, ktoré sú bežnou súčasťou života,“ vysvetľuje sociálna pedagogička Adriana Kozánková z púchovského Senior Klubu.

Na základe diagnóz a posudku od sociálneho pracovníka je dôchodcovi priznaný niektorý zo šiestich stupňov odkázanosti. „Pre umiestnenie dôchodcu do zariadenia pre seniorov na starostlivosť počas dňa alebo nepretržite 24 hodín, je potrebné mať minimálne štvrtý stupeň odkázanosti,“ upozorňuje sociálna pedagogička.

Čas ako nepriateľ

Úrady majú na vydanie tohto rozhodnutia zákonom stanovenú 30-dňovú lehotu. V niektorých prípadoch je to však veľmi dlhý čas na čakanie. Napríklad, keď sa zdravotný stav babky či dedka náhle vážne zhoršil a okamžite potrebuje niekoľko hodinovú alebo nepretržitú starostlivosť. Kto myslí dopredu, ten si odkázanosť začne vybavovať spolu so žiadosťou o zápis do poradovníka na umiestnenie v zariadení sociálnych služieb. Alebo ešte skôr. Jeho zdravotný, duševný a fyzický stav síce nemusí zodpovedať vysokému stupňu odkázanosti, ale môže mu byť priznaný nižší stupeň, ktorý sa dá následne prehodnotiť. A to môže, hoci nemusí, trvať krajšie ako 30 dní.

Na čo je to dobré?

Na základe priznania odkázanosti a jeho stupňa dostane zariadenie sociálnych služieb, ktoré bude senior využívať, finančnú dávku od štátu. Z nej sú hradené náklady na zdravotnícku a sociálnu starostlivosť o človeka v zariadení. Ubytovanie a ostatné služby zariadenia sú hradené zvlášť. Pokiaľ si senior môže dovoliť využívať takéto zariadenie ako samoplatca, nemusí mať priznanú odkázanosť.

Je známe, že denných stacionárov a takzvaných domovov dôchodcov je na Slovensku málo. Už menej známe je, že poplatky sa v zariadeniach zriadených samosprávou a súkromných zariadeniach až tak nelíšia, ale štandard ubytovania a kvalita života v nich sa líšia zásadne. V súkromných zariadeniach, ako je púchovský Klub Seniorov, je niekoľko typov izieb: jedno- aj dvojlôžkové, apartmány, byty vhodné aj pre manželské páry. Všetky izby sú moderne zariadené, bezbariérové, majú vlastné sociálne zariadenia, televíznu anténu, internet. Podľa potreby sú vybavené polohovateľnými lôžkami napojenými na centrálny komunikačný systém. Babky a dedkovia môžu na izbách prijímať návštevy a v apartmánoch môžu dokonca prenocovať. Jeseň života fakt na úrovni. „Máme tu klientov, ktorí potrebujú nejakú formu zdravotnej alebo sociálnej starostlivosti, ale aj úplne samostatných seniorov, ktorí si nás vybrali preto, že majú o všetko postarané – o nákupy, stravu, pranie, žehlenie, upratovanie – a zároveň tu môžu viesť aktívny život primeraný svojmu veku a možnostiam. Vždy sa majú s kým porozprávať, nehrozí im sociálna izolácia a vylúčenosť, môžu vplývať na chod domova a jeho pravidlá, môžu v rámci svojich zdravotných obmedzení viesť relatívne plnohodnotný život,“ uzatvára Adriana Kozánková zo Senior Klubu Púchov.

Raster

Stupne odkázanosti

I. – starostlivosť inej osoby nie je potrebná
II. – starostlivosť je potrebná 2 až 4 hodiny denne
III. – vyžaduje sa starostlivosť 4 až 6 hodín denne
IV. – starostlivosť od inej osoby je nutná 6 až 8 hodín denne
V. – starostlivosť 8 až 12 hodín denne
VI. – potrebná opatera viac ako 12 hodín denne

Všetky podrobnosti o odkázanosti nájdete v zákone 448/2018 Z.z. o Sociálnych službách.

Citát

O posúdenie odkázanosti treba požiadať na obecnom alebo mestskom úrade.

Peter Čvirik: Nikdy neviete, čo sa stane

Roky behal po trávniku za loptou a  futbal bol pre neho najdôležitejší v živote. Ale potom doň vstúpila žena s veľkým Ž. Že kde? V Púchove! So založením rodiny sa pre obrancu Petra Čvirika (39) skončili divoké roky. No predsa len netušil, ako ho koniec futbalovej kariéry zasiahne. Ako ho zvládol a čo ho priviedlo do Púchova?

Futbal bol roky vaším životom aj živobytím. Ako sa vám žije bez neho? Ešte občas snívate, túžite alebo je to už minulosť?

Dvadsaťpäť rokov bol futbal mojím hobby aj prácou. Skončil som s ním v podstate zo dňa na deň a nasledovali štyri naozaj ťažké roky. Až kým som nedostal pracovnú ponuku z Púchova stať sa manažérom športu a eventov v sTC, teda v Športovom a tréningovom centre.

Čo to bolo za riadenie osudu, ktoré vám takúto ponuku z Púchova privialo do Bratislavy?

Také, aké dnes hýbe svetom – kombinácia schopností človeka a jeho kontaktov. Pred rokmi som za Púchov hral futbal, vtedy ma trénoval Stanko Mráz, ktorý je teraz v sTC správcom. Pomáhal som aj s organizáciou Turnaja legiend. No a tak nejako si v Alexandra Complexe uvedomili, že je tu nejaký Čvirik, ktorý vie zabezpečiť športovú stránku tohto jedinečného komplexu.

Boli ste prekvapený, na akej úrovni je neveľké okresné mesto Púchov v oblasti športu a športových podmienok?

Už pred pätnástimi rokmi, keď som tu hrával, bol Púchov športovo silný vo futbale, v hokeji a volejbale. Máloktoré mestá mali také možnosti. A keď som sem prišiel s odstupom rokov, bol som príjemne šokovaný. Možnosti, ktoré má Alexandra Complex, sú obrovské a jeho potenciál nielen v oblasti športu je ohromujúci.

Vy ste mali kontakty, v sTC a ostatných zariadeniach, ktoré patria do Alexandra Complexu, bolo kompletné zázemie pre šport od tréningov, cez regeneráciu, rehabilitáciu, ubytovanie, stravovanie… Čo vzniklo synergiou týchto možností?

Podľa mňa sa Púchov zapísal na športovú mapu nielen Slovenska, ale dovolím si tvrdiť, že aj iných krajín, ako ideálne miesto na sústredenia či turnaje. A presne, ako ste povedali, stalo sa tak vďaka potenciálu miesta v kombinácii s mojimi kontaktmi. Nehovorím, že už sme presne tam, kde chceme byť, ale som si istý, že sme na správnej ceste. Pred tým boli v sTC prevažne tenisti, ale toto miesto má potenciál pre viac športových odvetví a podarilo sa nám ich sem dostať – hádzanú, volejbal, futbal, futsal, florbal, bedminton. Ešte by sme sem chceli pritiahnuť tanec, keďže máme tanečné sály a možno aj basketbal. Máme tu novú futbalovú halu s umelou trávou, kde je v zimnom období každý jeden víkend turnaj. A umelá tráva sa bude už na jar robiť aj starých vonkajších tenisových kurtoch, aby mali kde hrať aj muži a ženy. Už teraz máme dobrú spoluprácu so Slovenským futbalovým zväzom a potom bude určite ešte intenzívnejšia. V Púchove sa bude dať hrať futbal celoročne.

Aké to je, keď pred tým ste boli riadený a manažovaný a teraz riadite vy?

Vždy som bol komunikatívny človek a tak trochu papuľa. Vyrastal som v kolektíve, a to je pre takúto robotu dobrá skúsenosť. Tak ako v živote, v práci, ani v tíme sme si nie vždy všetci ľudsky sadli, ale na ihrisku sme boli jedna banda. A tým sa riadim aj tu, keď je dobrý kolektív, je dobrý aj výsledok. Nemusím si ľudsky stopercentne s každým rozumieť, pokiaľ to neovplyvňuje dobrý výsledok práce.

Často počúvame, že to so slovenským športom ide dolu vodou. Vyťaženosť športovísk v sTC by mohla znamenať nádej. Ako je to podľa vás?

Pamätám si ešte dobu, keď bol šport niekde úplne inde, čo sa týka financií, rodičov, detí… Deti nebolo treba na šport presviedčať, automaticky sa išlo von a tam sa športovalo. Navyše väčšina detí bola buď v športových kluboch, alebo v krúžkoch. Dnes je situácia diametrálne odlišná, no nie je to len o peniazoch, ale napríklad aj o čase. Rodičia sú vyťažení a naozaj musia veľmi chcieť, aby si veci zorganizovali tak, aby deti mohli voziť na sústredenia, zápasy, tréningy… Preto po každom turnaji a zápase, ktorý tu je, ďakujem nielen trénerom, ale aj rodičom. Ak dieťa športuje, je to vizitka rodičov.

Takže to nie je otázka peňazí?

Financovanie je kapitola sama o sebe. Chodia nám sem reprezentácie a keď už tie nemajú peniaze, tak potom kto?! Klobúk dole, že aj pri tých možnostiach, ktoré majú, dokážu absolvovať toľko sústredení. Pritom v štáte je dostatok peňazí a treba, aby z nich bola podporovaná najmä mládež, lebo tá je základom.

Vyberajú si reprezentácie pri nedostatku peňazí Púchov preto, že je lacný, alebo preto, že ponúka nejakú pridanú hodnotu?

Vyberajú si ho preto, lebo tu sú nadštandardné podmienky, čo sa týka haly, a celá infraštruktúra na jednom mieste – hala, ubytovacie priestory, možnosti regenerácie, rehabilitácie, fitnes… To je veľké plus. Možnosti, ktoré má Alexandra Complex, sú na Slovensku jedinečné. A ceny sú výborným pomerom kvality a ceny.

Vaše deti športujú?

Keď som hrával, obaja synovia tiež hrali futbal, ale prestali. Starší má 17 a skôr sa venuje programovaniu a jazykom, mladší chodí na florbal, čo kvitujem, pretože rodič by nemal dieťa tlačiť do konkrétneho športového odvetvia. Nech si skúša rôzne, hlavne, že športuje! Dôležité je aj to, aby malo vzdelanie a jazykovú výbavu. Športovať je fajn, ale nie je celkom najlepšie živiť sa na Slovensku športom.

Radšej nech človek športuje popri práci? Aj profesionálne?

Pokojne, poznám veľa ľudí, ktorí to tak robia. Myslím si, že tam celkovo smerujeme, pretože financie momentálne nie sú dostačujúce na to, aby sa človek športom živil, nieto ešte zabezpečoval rodinu.

Počas športovej kariéry ste žili kočovným životom, aj teraz pracujete mimo domu. Je to náročný život?

Keď hráte profesionálne, nikdy neviete, čo sa stane, dnes ste v jednom klube, o dva, tri roky v ďalšom, potom rok úplne inde, kedykoľvek sa môžete zraniť, skončiť… Človek sa s tým naučí žiť a kým som bol mladý a poviem, že aj sprostý, bolo mi to  jedno. Mal som voľný život, peniaze, ľudia ma spoznávali…

Bolo to opojné?

Samozrejme, škoda, že v tej dobe neboli v kluboch psychológovia ako dnes, boli by ma trochu uzemnili. Upokojil som sa až s príchodom rodiny. To už som inak vnímal aj futbal, aj zárobok.

Dlho ste hľadali rovnováhu medzi športom, úspechom a rodinou?

Prišlo to asi v polovici kariéry, keď som už mal dieťa. Aj manželka mi pripomínala, že raz sa môj futbalový život skončí a treba myslieť na iné možnosti, na zadné vrátka. Ale ja som si nechcel pripustiť, že skončím. Mal som 34, keď som sa vrátil z klubov v zahraničí a tu mi zrazu povedali, že som starý! Bolo čoraz demotivujúcejšie hrať v štvrtej, piatej lige a zároveň v nich počúvať kadejaké reči, že tam nepatrím, lebo som hral ligu…

To bol začiatok konca?

Dalo by sa povedať, rodina už bola jednoznačne na prvom mieste, futbal až na druhom. Skončiť s ním som sa rozhodol v podstate zo dňa na deň. Len som nemal jasno v tom, čo ďalej. Nasledovala štvorročná priepasť bez zamestnania. Moja veľká vďaka patrí manželke, ktorá na seba prevzala veci, ktoré sme dovtedy ťahali spolu.

To človeku nepridá na psychickej pohode…

Nesedel som doma a neplakal, robotu som veľmi chcel a hľadal som si ju, ale po športovej kariére začínate úplne od nuly, nikoho nezaujíma, ako ste hrali. Takže to boli psychicky aj finančne ťažké roky. Preto som veľmi rád, že som dostal ponuku z Alexandra Complexu a môžem sa venovať športu, v ktorom som doma.

Situácie ako strata zamestnania a finančnej istoty zvyknú preveriť vzťahy. Partneri sa alebo rozídu, alebo sa stanú ešte lepším tímom. Ako to bolo u vás?

Určite nás to nenalomilo, vieme, že spolu dokážeme veľa. Lenka nie je len pekná tvár v televízii, ktorá číta texty, čo jej niekto napísal, ako si mnohí myslia. Všetko si chystá sama a môžem povedať, že v športe má oveľa väčší prehľad ako ja alebo nejaký chlap. Je to žena, ktorá vie, čo hovorí a vždy vie, čo chce. To si veľmi cením, aj v ťažkých časoch dokázala, že je silná žena. Znova žijem kočovným životom, ale v Púchove má Lenka rodinu, chalani sem chodia na víkendy, na prázdniny a keď mám ja voľno, som v Bratislave. Takže žijeme úplne normálne, ako keby som hral futbal, nie som doma denne, ale ani od nich nie som niekde dvetisíc kilometrov ďaleko.

Máte radu ako dlhodobo udržať vzťah fungujúci? Pomáha aj odlúčenie?

Všetko je o komunikácii a o presvedčení, že rodina má držať spolu a že to, čo robíme, robíme pre rodinu. Manželia a rodina by si mali hovoriť všetky veci. A do tretice musí byť súčasťou fungujúceho vzťahu dôvera.

Pamätáte si ešte, ako ste sa Lenkou zoznámili?

Jasné, to je perfektná historka! Ja som totiž najskôr poznal svojho svokra, teda jej otca. (Smiech) Raz som s ním takto sedel v Púchove, debatovali sme, keď mu zazvonil telefón, volala Lenka. Zoznámili sme sa už pred tým na jednej športovej udalosti tu v meste, ale vtedy sme nič neriešili, lebo ja som mal svoju partnerku, ona partnera. Ale teraz to bolo iné, vypýtal som si jej číslo a bolo to.

Akože, bolo? Tak ľahko?

Povedal som: Túto ženu budem mať za manželku! A tak sa stalo. (Úsmev) Nešiel som cez mŕtvoly, ale chcel som ju a asi to tak chcel aj osud. Dobre som si vybral, spokojný som. (Široký úsmev)

Vychovávate dvoch synov, jedného vyženeného a jedného s vašou krvou. Nerobíte rozdiely?

Nemyslím si. Nemôžete ísť do vzťahu, kde je dieťa, ak to dieťa nemáte rád. Naozaj rád, lebo to sa nedá hrať. Vždy, keď sa opýtajú, či mám deti, hovorím, že mám dve. Z chalanov sa snažíme vychovať slušných ľudí, nie sú držaní v bavlnke, musia vedieť aj pomôcť, sú súčasťou rodiny a musia sa podieľať na jej chode. Samozrejme, deti netreba buzerovať, hoci ich sem-tam buzerujeme. (Úsmev) No viem, že raz nám poďakujú, že sme ich naučili aj zodpovednosti a nenechali ich iba žiť vo svojom svete. Takto budú oveľa lepšie pripravení na život.

Lucia Čibenková

Citát 1

Púchov sa zapísal na športovú mapu Slovenska ako ideálne miesto na sústredenia či turnaje.

Citát 2

Upokojil som sa až s príchodom rodiny. To už som inak vnímal aj futbal, aj zárobok.